Najčítanejšie Zaujímavosti 

Superbabka z Kanady

Zavítala som na Superbabky vďaka mojim facebookovym kamarátkam. Potešilo ma, že vznikol portál pre moderné staré mamy, ktoré zďaleka nie sú staré. Minimálne duchom sú mladé.

Hoci vekovo by som už mohla byť babkou, aj deti už na to mám odrastené, ešte si vnúčatá asi zopár rokov neužijem. Hoci, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.

Zatiaľ mi veľmi ani nechýbajú. Mám detí plnú hlavu, srdce aj ruky, už vyše štrnásť rokov. Teda, okrem tých vlastných. 

Som Slovenka žijúca v Kanade. Dvanásť rokov som viedla moju malú súkromnú škôlku v Calgary. Momentálne čerstvo zarezávam ako učiteľka v škôlke v Novej Scotii. Je to fuška a radosť zároveň.

Calgary je výrazne multikultúrne mesto, tak sa v mojej škôlke postretali Kanaďania, Európania, Číňania aj Indovia. A všetky tie deťúrence boli zlaté. Pripájam zopár drobných škôlkárskych čriepkov. Ak sa vám budú páčiť, môžem pokračovať. A prípadne aj čosi iné zo života, tu za oceánom.

 

Kúpila som si po rokoch rokúcich šaty. Na synovu graduáciu. Nemám sa nimi veľmi komu pochváliť. Sestre, dcére aj mužovi som už poslala fotku.

Vyzerám v nich trošku ako jelito. Pri desiatich kilách nadváhy a ramenách vymakaných dlhoročným dvíhaním desať – pätnásť kilových detičiek, je to tak.

Reku ukážem aj mojim škôlkarkam, sú to ženské každým cólom.

Kreslia si okolo stola.  “ Pozrite, mám nové šaty!“

Ak si myslíte, že sa úzke čínske očká nevedia rozšíriť od údivu, tak vedia.

„Och!“

„Wow!“

„Nádherné!“

„Budeš v nich taká krásna!“

„Keby tak moja mama mala také šaty!“

Obrovské zasnené oči. Úprimné. Ešte nie je za tým pohľadom schované – bude v nich vyzerať ako jelito.

Všetky mamy budú dnes určite o mojich šatách informované.

Posmelená, opeknená, opisujem im, aké si dám náušnice a topánky. Rozžiarené tváričky počúvajú s otvorenou pusou. A veľmi mi to prajú. Bola som chviľu za princeznú. Dobre mi to padlo.

Dve moje poobede nespiace vyfarbujú halloweenské strašidelné obrázky a počúvajú pesničky. Bavia sa o našej zajtrajšej plánovanej halloweenskej party. Nasávajú nosom vôňu piškótového korpusu, ktorý im pečiem na špeci punčovú tortu, bez rumu a s oranžovou miesto ružovej polevou.

Opakujú si, čo všetko budeme robiť. Overujú si, či mám pre nich nachystané balíčky so sladkosťami.

“Sľúbila si nám hopsacie loptičky,” zdvihne hlavu jedna z nich. “Dostala si ich?”

“Nepamätám si, zajtra uvidíte, “odpovedám akože  nič. (Jasné, že sú už v balíčkoch pribalené)

“Dostala. Ty si ich určite dostala. Presne tie ružovo-biele, aké sme chceli.”

Jej neochvejný modrý pohľad nezaváha.

Je skvelé, keď vám tak niekto dôveruje. Keď vám verí na sto percent.

 

Krájam jablká na desiatu a počúvam rozprávanie mojej štvorročnej jedináčky.

„Mám sestru, Elsu. Vyskočila z televízora.“

„To je tá blondínka?“ – ujasňujem si.

(Jedna z dvoch hlavných hrdiniek detského animovaného filmu Ľadové kráľovstvo. Sú na trhu už roky roky a stále si  neviem zapamätať, ktorá je ktorá. Anna a Elsa.)

„Nie.“

„Tá ryšavá teda ?“

„Nie, moja je dúhová.“

„Prišla k vám na návštevu?“

„Býva u nás, je to predsa moja sestra. Býva v mojej izbe. A mám aj brata…“

„A ten sa ako volá?“

„Santa.“

„Santa je tvoj brat?“

„Áno, tiež vyskočil z televízora!“

„Je Santa dobré meno pre brata?“

Zaváha, zneistie, krčí plecami.

“ Nicholas?“ – skúšam

Trafila som, brat bude Nicholas.

„Má aj bradu?“

“ On je ešte maličký. Je to babätko. Má celkom malú bielu bradu. Ešte mu rastie.“

„Ty, a ako zvládne Vianoce, keď je malý? Obletieť celý svet.“–

Zamyslí sa.

„Dovtedy narastie, budem ho dobre kŕmiť. “

„A Elsa, tá čo bude robiť na Vianoce?“

„Budeme Santu (Nicholas sa predsa len neujal) kontrolovať z lietadla. Či je všetko v poriadku.“

(Malá letí na Štedrý večer k babičke do Anglicka)

 

Pozerám z okna. Modrá obloha a žiarivý sneh. Aké je to starať sa o deti? Je to ako mať Santu za brata. Stojí to za to.

Ľubica Fajnerová

 

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články